Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Naše slová 

Slova, slova, slova

Snáď v žiadnej dobe sa nepohovorilo toľko slov ako v dnešnej. Niekedy podľa „reči tela“ vidíme, že niekto nie je pravdivý. U profesionálov sa to nedá vybadať. Vidíme to na politikoch. Hovorí jeden – úplne pravdivo. Vyjadrí sa druhí, úplne v protiklade s predrečníkom a nebadať, žeby klamal. Prešli mediálnym školením.

Predpokladám, že ich nechceme nasledovať. Ak chceme hovoriť a správať sa pravdivo je potrebná vnútorná pravdivosť. Čo to je? Byť pravdivý pred sebou i Bohom!

Ježišova požiadavka zbožnosti "v duchu a v pravde" by sa dala formulovať aj ako pravda v duši. Predovšetkým v tom, aby sme Bohu hovorili iba pravdu. Aby naše modlitby boli v súlade s tým, čo si skutočne myslíme, čo naozaj cítime, čo chceme, alebo čo nechceme. Hovoriť Bohu niečo iné je nezmysel. On predsa pozná každú našu myšlienku, každé naše želanie. Ba pozná ich skôr, ako vzniknú.

Don Boscova matka zastavila raz svojho staršieho syna pri Otčenáši. Nedovolila mu pokračoval v prosbe "odpusť nám naše viny", pretože sa v ten deň nechcel zmieriť s malým Jankom. Keby tak ostal ticho každý, kto nie je schopný zo srdca odpustiť, koľko hlasov by bolo počuť hoci v preplnenom kostole? Ako to, že všetci tieto slová recitujú, či dokonca z plných pľúc spievajú, a koľkí pritom živia v sebe zatrpknutosti zo všelijakých skutočných alebo iba domnelých urážok, držia hnevy a túžia po odplate! A kto môže naozaj úprimne prosiť o príchod Božieho kráľovstva? Komuže natoľko na ňom záleží? Kto chce, aby sa splnila Božia vôľa? Ako sa teda máme modliť Otčenáš, aby sme hovorili pravdu?

A nejde iba o Otčenáš..

Texty modlitieb hlavne predpísaných sme si nevymysleli. Ak sa chceme držať vnútornej pravdivosti, mali by sme si ich nejako prispôsobiť. To by ale vyzeralo, keby pri spoločných modlitbách hovoril každý niečo iné! Keďže však Boh pozná aj najskrytejšie hnutia mysle, vie aj to, čo nahlas nepovieme. Môžeme si napr. doplniť modlitby nevyslovenou prosbou: „Daj, aby sme to naozaj chceli, naozaj dokázali."

Čo poviete, nie sme pred Bohom i sebou niekedy ako žena o ktorej hovoril nemocničný kaplán. Jednej pani povedal: Ako sa môžete modliť Otčenáš, keď sa hneváte? Odpovedala: Odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom, preskakujem.

Aspoň bola úprimná!

Tak sme sa dostali do centra dnešnej témy. Poďme poporiadku! 

8. prikázanie 

         Milí birmovanci!

         „Čo muž – to slovo“ – tak nejako sa dá preložiť nemecké príslovie. Môže sa pochopiť negatívne v tom zmysle, že muž ostane iba pri slovách a „skutek – útek, aby som použil slovenské príslovie. V Nemecku ho vnímajú pozitívne – muž dodrží slovo. Iste vnímate devalváciu slova. Čo všetko sa pohovorí. Ôsme prikázanie rieši túto problematiku a znie: 

NEPRERIEKNEŠ KRIVÉHO SVEDECTVA PROTI BLÍŽNEMU SVOJMU 

         Božie prikázania nám chránia hodnoty, ktoré sme dostali od Pána Boha. Je to napr. viera, život, zdravie, majetok, čistota a iné, o ktorých sme už hovorili. Ôsmy Boží príkaz nám chráni ďalší veľký dar, a tým je ČESŤ ČLOVEKA A JEHO DOBRÉ MENO. Tieto hodnoty nám chráni ôsme Božie prikázanie, ktoré znie: „Nepreriekneš krivé svedectvo proti blížnemu svojmu!“

         Známy spisovateľ Victor Hugo mal v hosťovskej izbe kreslo, na ktoré si nikto nesmel sadnúť. Na jeho širokom operadle bolo napísané: Neprítomní sú tu! Kreslo slúžilo pre všetkých hostí, aby o neprítomných nik nehovoril to, čo by nepovedal, keby boli v miestnosti.

         Česť človeka a jeho dobré meno sa dokážu zničiť jedným údom v našom tele, ktorý voláme jazyk. JAZYK je nástroj, ktorý môže urobiť veľa dobrého, ale na druhej strane aj nesmierne škody. Lepšie povedané, nie jazyk je vinný, tak ako nie je vinná ruka, ak niečo zlé urobí, ale človek vo svojom vnútri, lebo tak zmýšľa. Preto sa aj pri tomto prikázaní zamyslíme, ako sa treba formovať, aby sme si vedeli ovládať svoj jazyk.

 

 ĽUDSKÚ REČ treba brať ako veľký Boží dar. Funkcia reči spočíva podľa prirodzeného zákona v tom, že dáva slovám ich správny význam a zmysel. Mravnú náplň ľudskej reči podáva svätý Jakub: „Kto sa neprehrešuje v reči, je dokonalý muž, schopný držať na uzde celé telo“ (Jk 3,2).

         Pri tejto téme si povieme niečo o týchto pojmoch: o pravde, o ľudskej dôstojnosti a o tajomstve.

Pravda

 Popredné miesto medzi ostatnými hodnotami v našom živote dávame PRAVDE. Kresťania majú byť priateľmi pravdy, lebo sú zjednotení s Kristom, ktorý je Pravda sama. Pán Ježiš o sebe povedal: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6). Jeho slová sú: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas“ (Jn 18,37).

 Lásku k pravde dosvedčujeme predovšetkým PRAVDOVRAVNOSŤOU. Nikdy nie je dovolené klamať. Klamstvo je vždy previnenie. Nie každému sme povinný povedať pravdu, ale nikdy nesmieme klamať. Nie každému musíme odpovedať na jeho otázku, nie vždy musíme povedať všetko, niekedy môžeme svojou šikovnosťou vyhnúť povedať pravdu, aby nebola zneužitá, ale nikdy nesmieme klamať.                       

         Najkrajším svedectvom, ktorým môžeme poslúžiť pravde, je podľa nej žiť. To je vtedy, keď všetko konáme podľa vnútorného presvedčenia. Pretvárka, t. j. ináč zmýšľať a ináč hovoriť a konať, je urážkou pravdy. Tento hriech Pán Ježiš prísne odsúdil: „Beda vám, zákonníci, farizeji a pokrytci!“ (Mt 23,27)

Česť a ľudská dôstojnosť

         Každý človek má nesmiernu cenu a dôstojnosť, lebo je stvorený na Boží obraz. V ôsmom prikázaní Boh obraňuje ĽUDSKÚ DÔSTOJNOSŤ. Chráni právo každého človeka na úctu a dobré meno. Mať dobré meno medzi ľuďmi, to znamená, že si nás ľudia vážia, rešpektujú nás a majú k nám dôveru. Nazývame ho aj ČESŤ ALEBO DOBRÁ POVESŤ. Každý človek je v prvom rade povinný mať v úcte seba samého a chrániť svoje dobré meno medzi ľuďmi. Dobrú povesť nám u ľudí vzbudzuje najmä bezúhonný život.

         Spravodlivosť a láska nás zaväzujú, aby sme u každého človeka rešpektovali jeho dôstojnosť a vyhýbali sa všetkému, čím by sme ho mohli znevážiť a poškodiť jeho dobrú povesť. Pán Ježiš povedal: „Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám. Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata“ (Mt 7,1-3,5).

Každý deň ba vlastne každú chvíľu posudzujeme. Každá myšlienka je zároveň súd. Slovo posudzovať má totiž tieto synonyma: hodnotíme, kvalifikujeme, oceňujeme, zvažujeme, porovnávame... A to robíme stále.

Napríklad vyjdeme ráno z domu a posudzujeme (hodnotíme atď.) aké je počasie: Dobré, zle, prijemné, nepríjemné, je teplo, je zima, je veterno... Všimli sme si ľudí a posudzujeme (porovnávame) ich: Ten sa podobá na toho a toho, dnes je nejaký utrápený, viac kríva... Sledujeme niečo a povieme si: toto by malo byť takto, toto sa mi páči, toto nie je pekné... a podobne.

Tieto súdy môžu byť spravodlivé, alebo nespravodlivé, presnejšie zodpovedajú, alebo nie sú v zhode so skutočnosťou. Kedy je však posudzovanie také, že sa naň vzťahuje Ježišovo: Nesúďte, aby ste neboli súdení!

Vtedy, ak posudzujeme kvalitu skutku; či je dobrý, alebo zlý. A tým posudzujeme iného a to môže byť morálne zlé.

Jednoducho povedané, zlom – hriechom - je posudzovanie, ktoré nehľadá dobro osoby, alebo spoločnosti. Rozoberme si to.

Pre dobro osoby:

Keď hovoríme o inom, uvažujme či hľadáme jeho dobro.

Pekne to vyjadruje epizódka zo života gréckeho filozofa Sokratesa, ktorá nás môže veľa naučiť.

Pribehol k nemu žiak a zadýchaný začal hovoriť: - Počuj, Sokrates, musím ti čosi povedať. A začal: Tvoj priateľ... – Počkaj – prerušil ho mudrc – preosial si to, čo mi chceš povedať cez tri sitá? – Tri sitá? – zadivil sa rozprávajúci. – Áno, môj priateľ, tri sitá. – Prvé sito je pravda. Si si istý, že všetko, čo mi chceš povedať, je pravdivé? – Nie som si istý, povedali mi to... – Áno, áno, ale určite si to preosial cez druhé sito, a tým je dobro. Či to, čo mi chceš povedať, ak to nie je pravdivé, či je to prinajmenšom dobré? – Naopak... – Tak – prerušil filozof – tak použime ešte tretie sito a spýtajme sa, či to, čo mi chceš povedať, je potrebné? – Potrebné? – Azda nie... – A teda – usmial sa Sokrates – ak to, čo mi chceš povedať, nie je ani pravdivé, ani dobré, ani potrebné, tak tým nezaťažuj ani seba, ani mňa!

Pre dobro spoločnosti:

Niekedy môžeme, ba musíme povedať aj nedostatok.

Napríklad žiaci sa na výlete opijú. Je potreba to povedať kompetentným pre ich dobro a dobro triedy.

Tu patrí aj posudzovanie postojov politikov, aby sme sa orientovali a nevolili takých čo si to nezaslúžia aby nás reprezentovali.

Nezabúdajme na rozdiel medzi ohováraním a osočovaním. Ohováranie je zbytočné hovorenie o chybách iných, osočovanie je vymýšľanie, alebo zväčšovanie chýb. A to je veľké previnenie voči láske. A je tu aj problém zadosťučinenia a teda pokánia. Iste poznáte príbeh zo života sv. Filipa Neriho, ktorý dal za pokánie farníkovi, ktorý osočoval, doniesť sliepku a cestou ju šklbať. Keď ju doniesol, kázal aby to perie pozbieral. To nebolo možné. Tak nie je možné vrátiť všetky tie osočujúce slova!

Každý deň, vlastne stále posudzujeme. Keď chceme vyjadriť súd navonok, je potrebné aby prešlo troma spomínanými sitami: Či je to pravda, či je to dobré a či je to potrebné. Dávajme si pozor nielen pri vyslovovaní súdov, ale aj pri posudzovaní vo svojom srdci. Potom nebudeme súdení ani Pánom Ježišom. 

 Úcta k ľudskej dôstojnosti nás viaže, aby sme sa zastali tých, ktorým nevinne ubližujú. Nikdy sa nedáme vtiahnuť do ohovárania alebo znevažovania iných a pohotovo máme vystúpiť na ich obranu.

Skúste v spoločnosti, kde sa niekto ohovára, povedať naň niečo dobré. Uvidíte, aká bude reakcia.               

Tajomstvo

         Láska k pravde od nás niekedy vyžaduje mlčanlivosť - ZACHOVAŤ TAJOMSTVO. Mlčať sme povinní o veciach a poznatkoch, ktoré sme získali od ľudí ako tajomstvo. Napríklad osobné tajomstvo je, ak sa nám zdôverí priateľ. Niektorých ľudí viaže služobné tajomstvo. Vojak, lekár, kňaz, úradník a iní sú povinní zachovať tajomstvo svojho povolania. Neoprávnené prezradenie tajomstva je hriechom a zneužitím dôvery.

 Od úradného tajomstva sa podstatne líši SPOVEDNÉ TAJOMSTVO. Spovedné tajomstvo nesmie byť nikdy porušené. Ono zaväzuje kňaza, aby nijakým spôsobom neprezradil, z čoho sa mu niekto spovedal, a to ani vtedy, keby sám musel preto trpieť. Povinnosť zachovávať spovedné tajomstvo majú aj tí, čo sa nejakým spôsobom dozvedeli, z čoho sa niekto spovedal (napríklad stáli blízko spovednice a počuli, z čoho sa spovedajúci spovedal). Príkladom obete spovedného tajomstva je napríklad sv. Ján Nepomucký, ktorý bol 20. marca 1393 usmrtený, lebo nechcel prezradiť kráľovi spovedné tajomstvo. 

         Hriechy proti ôsmemu Božiemu prikázaniu:

  1. klamstvo: je vedomé hovorenie nepravdy.
  2. krivé svedectvo: je vypovedanie nepravdy pred súdom. Kto svoje nepravdivé tvrdenie aj prísahou podopiera, dopúšťa sa krivej prísahy a pácha smrteľný hriech. (To patrí aj do 2. prikázania – viď 12. prednášku). Veľkosť viny je priamo úmerná škode, ktorú spôsobíme krivým svedectvom.
  3. krivé podozrievanie a posudzovanie: je, keď niekto o niekom neodôvodnene niečo zlé predpokladá. „Nesúďte, aby vás neposúdili. Lebo akým súdom vy súdite, takým aj vás posúdia, a akou mierou budete merať, takou i vám namerajú“ (Mat. 7,1-2).
  4. ohováranie: je zbytočné hovorenie o chybách blížneho.
  5. osočovanie: je vymýšľanie chýb na druhého alebo zveličovanie chýb druhého.

Katechizmus Katolíckej cirkvi zhrnul 8. prikázanie takto:

2504 “Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu“ (Ex 20,16). Kristovi učeníci si obliekli „nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti“ (Ef 4,24).

2505 Pravda alebo pravdivosť je čnosť, ktorá spočíva v tom, že sa prejavujeme pravdivo vo svojich skutkoch a hovoríme pravdu tak, že sa vyhýbame dvojakosti pretvárky a pokrytectva.

2506 Kresťan sa nesmie „hanbiť za svedectvo o Pánovi“ (2 Tim 1,8), v konaní a v slovách. Mučeníctvo je vznešenejšie svedectvo vydané pravde viery.

2507 Úcta k dobrému menu a cti osôb zakazuje každé nactiutŕhanie alebo slovo ohovárania alebo osočovania.

2508 Lož spočíva v tom, že sa hovorí nepravda s úmyslom oklamať blížneho, ktorý má právo na pravdu.

2509 Previnenie spáchané proti pravde vyžaduje vynáhradu.

2510 “Zlaté pravidlo“ („Všetko, čo chcete, 1970 aby ľudia robili vám, robte aj vy im" (Mt 7,12). pomáha rozpoznať v konkrétnych situáciách, či je alebo nie je vhodné vyjaviť pravdu tomu, kto sa jej dožaduje.

2511 “Sviatostné tajomstvo je neporušiteľné“. Služobné tajomstvá sa musia dodržiavať. Dôverné správy, ktoré by mohli uškodiť iným, sa nesmú zverejňovať.

2512 Spoločnosť má právo na informácie, ktoré sa zakladajú na pravde, slobode a spravodlivosti. Je vhodné pri využívaní spoločenských prostriedkov komunikácie uložiť si miernosť a poriadok.

2513 Krásne umenia, predovšetkým posvätné umenie, „sa svojou povahou zameriavajú na nekonečnú Božiu krásu, ktorú majú istým spôsobom vyjadrovať diela človeka; a tým väčšmi sa zasväcujú Bohu a vzrastu jeho chvály a slávy, čím väčšmi si kladú za cieľ jedine to, aby svojimi dielami čo najviac prispeli k nábožnému povzneseniu ľudskej mysle k Bohu.

 

??? OTÁZKY A ODPOVEDE ???

 

 1. Čo chráni VIII. Boží príkaz?

Chráni česť a dobré meno každého človeka.

 2. Kedy je dovolené klamať?

Klamať nie je dovolené nikdy. Klamstvo je vždy hriechom.

 3. Aké sú dôsledky klamstva?

Stráca sa dôvera a ničia sa priateľstvá.

 4. Čo je potrebné, aby sa obnovilo priateľstvo ľudí?

Hovoriť pravdu a správať sa úprimne, bez pretvárky.

 5. Ktoré sú hriechy škodiace na cti a dobrom mene blížneho?

1.      klamstvo: je vedomé hovorenie nepravdy.

2.      krivé svedectvo: je vypovedanie nepravdy pred súdom.

3.      krivé podozrievanie a posudzovanie: je, keď niekto o niekom neodôvodnene niečo zlé predpokladá.

4.      ohováranie: je zbytočné hovorenie o chybách blížneho.

5.      osočovanie: je vymýšľanie chýb na druhého alebo zveličovanie chyby druhého.

 6. Čo je povinný urobiť, kto blížnemu uškodil na cti?

Ospravedlniť sa, nepravdu odvolať všade tam, kde sme ju povedali.

 

Viac k tejto téme sa dočítate aj v Katechizme Katolíckej cirkvi čísla textu: 2464-2513. Ak nemáš, je na vébe. Aby si nemusel hľadať, tu je link: http://www.katechizmus.sk/

 Domáca úloha:

Prečo je také rozšírené ohováranie a osočovanie? V čom vidíš dôvody? 

Oznam:

Budúci piatok (17.6.) bude pri večernej sv. omši o 18:00 obrad vyvolenia kandidátov birmovky. Príďte na sv. omšu aj s birmovnými rodičmi (ktorí nebývajú ďaleko a majú možnosť). Pri sv. omši dostanete „Osobný list birmovanca“.

Tento obrad je ďalším krokom, že budete môcť byť v našej farnosti pobirmovaní.

Do kostola príďte aspoň 15 minút pred sv. omšou (17:45).