Jn 11, 19 – 27
Dobre vieme, aké dôležité je v živote človeka dospievanie, teda vek od 12 do 16 rokov.
Pedagógovia tomuto obdobiu hovoria ťažké roky a my ich poznáme ako obdobie puberty. Väčšina z nás týmto obdobím už prešla a máme s tým skúsenosť. Ťažkosti v tomto období začínajú preto, že sa začína postupne strácať prostá detská istota konania. Malé deti totiž nemajú veľké problémy a ani sa tak netrápia keď si rozbijú koleno, plačú, avšak plač za chvíľu prestane, pretože prestane aj bolesť a budúcnosť je naďalej priamočiara, bezpečná, garantovaná láskou a blízkosťou rodičov. Puberta sa však začína snením. Začne sa otvárať duševný obzor do veľkých diaľok, rodia sa veľké túžby a želania. Čím všetkým sme len chceli byť v čase dospievania?! 14 ročný chlapec sa nestará o to, že nemôže byť leteckým dôstojníkom, astronautom, vedcom, básnikom, podnikateľom, kňazom. Ideálov je mnoho a všetky sa berú vážne – avšak medzitým život zostáva vo svojich starých stiesnených chodníčkoch. Plač dospievajúceho dievčaťa, alebo mladíka preto už nie je z rozbitého kolena, ale je to plač srdca, ktoré stráca nádej, že sa mu splní, po čom tak veľmi túži, po čom tak veľmi sníva. V rozporoch sa žiť nedá a charakter budúceho človeka sa vytvára podľa toho, ako kto dokázal prekonať rozpor medzi skutočnosťou sveta, bežnou realitou a túžbou svojho srdca.
Marta z dnešného evanjelia túto krízu predkladá Kristovi slovami: „Keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ Marta silne vyjadrila svoju nádej, svoju dôveru, že tie najhlbšie túžby jej srdca môže Boh uspokojiť. A Pán podporil túto jej nádej: „Tvoj brat vstane!“ odpovedal jej Kristus. „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť aj keď umrie A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“
Nádej patrí k nášmu najhlbšiemu určeniu vnútra človeka. Je to nesmierne viac, ako púhy pocit človeka. Tvorí zmysel nášho života a ak nádej – a najmä tá eschatologická – človeku chýba, je dôstojnosť človeka vážne poškodená a záhady života a smrti, viny a bolesti zostávajú bez riešenia a potom ľudia upadajú do zúfalstva a beznádeje.
B. Pascal píše: „To je radostný pocit, že sme v loďke búrkou zmietanej, keď sme si istí, že sa nepotopí.“ Nádejou bol naplnený Abrahám keď opúšťal rodný Ur: „On proti nádeji v nádeji uveril...“ (Rim 4, 18) napíše raz o ňom sv. Pavol. A skutočne. Ani utrpenie, ani súženie, ani kríza nemôže natrvalo z duše kresťana vytrhnúť pravú nádej. „Naša nádej je pevná“ (2 Kor 1,6) Preto môžeme na základe skúseností toľkých svätých a aj dnešnej svätice – sv. Marty povedať: Neuhýbaj sa pred utrpením, ale vstúp doň a objav v ňom tajomstvo prítomnosti vzkrieseného Ježiša. A neodvracaj sa od svojej vlastnej bolesti, hnevu, porušenosti, osamelosti a prázdnoty. Naopak – zostúp po stupňoch svojho bytia až kým neobjavíš ako semeno zasiate v poranenej zemi tvojej vlastnej porušenosti – Ježišovu prítomnosť. Svetlo, ktoré svieti v temnotách (por. Jn 1, 5).
Naša nádej sa živí predovšetkým modlitbou a zvlášť modlitbou Otčenáš. V nej je vyjadrené všetko po čom človek túži a aj v čo môže len dúfať. Túžba po dôvernej blízkosti milujúceho Otca, nádej v budúcnosť v Božom kráľovstve, v každodenný chlieb i naplnenie pokojom zo zmierenia s druhými so sebou samým ale najmä radosť z prijatia za Božie dieťa, ktoré napriek poudieraným kolenám prestáva plakať nad rozbitým kolenom. A tak keď sa dnes budeme modliť túto modlitbu, modlime sa ju s obzvlášť veľkou dôverou a nádejou. Amen.
Marek Iskra