Tob 12, 1. 5-15. 20, Mk 12, 38-44
Včera som hovoril, že Pán Ježiš využíval dialógy, obranu a aktuálnu situáciu na vyučovanie.
Počuli sme to aj dnes:
Potom si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Viacerí boháči hádzali mnoho. Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince, čo je kvadrans.
Zavolal svojich učeníkov a povedal im: „Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“
Matematika Božia a ľudská. Predpokladám, že všetci chápeme jej odlišnosť. Človek totiž pozerá na vonkajšok, Boh na srdce.
Ak nie vždy, či často, občas si myslíme, že Bohu záleží na počte modlitieb, obiet a skutkov. Boh však pozerá na úmysel, teda s akým srdcom niečo robíme.
Prečítajme si o tom niečo z Traktátov biskupa Balduina Canterburského s názvom Pán posudzuje myšlienky a úmysly srdca
Pán pozná myšlienky a úmysly nášho srdca. Pre seba bezpochyby všetky, pre nás pozná iba tie, o ktorých nám skrze milosť rozsudzovania dáva schopnosť rozsudzovať, aké sú. Lebo duch, ktorý je v človeku, nepozná všetko, čo je v človeku; ani svoje myšlienky, s ktorými súhlasí alebo nesúhlasí, nevníma vždy tak, aké v skutočnosti sú. Ani tie, ktoré pozoruje pred očami mysle, nerozlišuje do podrobností, lebo má zahalený zrak.
Veď naše vlastné zmýšľanie, iný človek i pokušiteľ často aj pod rúškom nábožnosti vnášajú niečo, čo si v Božích očiach nezaslúži odmenu, ktorá sa dáva za čnosť. Lebo jestvujú isté napodobneniny pravých čností a podobne aj chýb, ktoré oklamú zrak srdca, a akoby nejakou klamnou hrou tak otupia ostrosť mysle, že vec nedobrá sa často javí v podobe dobra a zasa vec, ktorá nie je zlá, v podobe zla, čo je údel našej biedy a nevedomosti, nad ktorým by sme mali veľmi žialiť a veľmi sa ho obávať.
Veď je napísané: „Sú cesty, ktoré sa zdajú človekovi priame, ale ich koniec vedie do pekla.“ Aby sme sa vyhli tomuto nebezpečenstvu, svätý Ján nás napomína: „Skúmajte duchov, či sú z Boha.“ Ale kto môže skúmať duchov, či sú z Boha, ak nedostal od Boha schopnosť rozlišovať duchov, aby vedel dôkladne a pravdivo skúmať duchovné myšlienky, hnutia a úmysly? Schopnosť rozlišovať je matkou všetkých čností a potrebuje ju každý tak pri usmerňovaní života iných, ako aj pri zameriavaní a náprave vlastného.
Správna je tá predstava, čo treba robiť, ktorá sa riadi Božou vôľou. Nábožný je ten úmysel, ktorý jednoducho k nemu smeruje. Veď iba vtedy bude celé telo nášho života i akejkoľvek našej činnosti vo svetle, ak bude oko čisté. A čisté oko je aj oko, aj čisté: lebo správnou predstavou vidí, čo treba robiť, a nábožným úmyslom koná jednoducho to, čo neslobodno robiť dvojako. Správna predstava nepripúšťa omyl, nábožný úmysel vylučuje pretvárku. A toto je správne rozlišovanie: spojenie správnej predstavy s nábožným úmyslom.
Všetko teda treba robiť vo svetle rozlišovania, akoby v Bohu a pred Bohom.
Turzovka, 10.6.2017