Sir 1, 1-10, Mk 9, 14-29
Modlitba hrala veľkú úlohu v živote Pána Ježiša, vždy bola dôležitá v živote Cirkvi a má veľkú úlohu v živote kresťana.
Pán Ježiš povedal učeníkom, ktorí si nevedeli poradiť s posadnutým: „Tento druh nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou.“
Ježiš teda považuje modlitbu za dôležitý nástroj svedectva viery. Pouvažujme trochu o modlitbe.
Za koho sa máme modliť?
Modlitba za blížnych
Vzorom modlitieb je Otčenáš. Tam vravíme: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes, odpusť nám naše viny, neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého!“ Teda - modlíme sa za iných.
Sv. Jakub vyzýva veriacich, aby sa modlili za seba navzájom (Jak 5, 16). Je to teda modlitba za iných.
Modlitba za nepriateľov
Človek, kým žije, môže sa vždy obrátiť a prijať Božiu milosť. Preto sa musíme modliť i za tých, ktorí sú na scestí, i za tých, ktorí nám ubližujú, aby sme boli deťmi nebeského Otca, ktorý dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých (Ml 5,45).
Sv. Tomáš argumentuje autoritou Písma i teologickou úvahou. Sám Kristus nám nariadil, aby sme sa modlili za tých, čo nás prenasledujú (Mt 5, 44).
Sv. Augustín: Nenávidím blud, milujem bludára. Teda sa za neho modlím.
Modlitba za zosnulých
Modlitba za zosnulých je vyznanie viery v «spoločenstvo svätých». Svätý Duch nám dáva nový život, život milosti. Styk sa tu uskutočňuje predovšetkým modlitbou. Pretože sa tento život smrťou nekončí, siaha sila modlitby i za hrob.
Katolícka cirkev verí v očistec, v bolestné očisťovanie, ktoré sa nekončí zatvorením telesných očí.
O čo sa máme modliť?
Klement Alexandrijský stanovil zásadu, ktorú opakuje sv. Ambróz: „Keď sa modlíš, modli sa radšej za veci veľké!“
Evagrius (4. stor.) radí: «Modli sa za to, aby si sa očistil od vášní, oslobodil sa od neznalosti, pokušení, opustenosti od Boha!»
Božia pedagogika pri vypočutí modlitby
Keď sa modlíme a prosíme o niečo predpokladáme, že to nie je nadarmo a že nás Boh vypočuje.
Ani si neuvedomujeme, koľko právd viery tým vlastne vyznávame. Uznávame tým, že je Boh, že počuje naše slová, že ho môžeme prosiť a on môže dať to, o čo žiadame, a že sa tak stane preto, že sme sa k nemu obrátili, ako dôsledok našej modlitby.
V ľudskom spolužití sa stáva, že kto vypočuje prosbu, zmení svoje rozhodnutie. Chceli sme napr. ísť svojou cestou, ale niekto nás poprosil, aby sme zostali a pomohli mu. Môže meniť svoje rozhodnutie večný Boh?
Z teoretických dôvodov bolo teda veľa filozofov proti prosebnej modlitbe. Nie je predsa možné, aby ľudia stále zasahovali do zákonitostí sveta, do Božieho rozhodnutia.
I sv. Tomáš Akvinský si kladie túto otázku: I keby to bolo možné, bolo by to vhodné? Boh predsa riadi všetko najlepšie sám. Prečo sa ho snažiť oblomiť, prehovoriť?
V odpovedi na túto námietku sa vracia sv. Tomáš k riešeniu, ktoré podal už sv. Augustín. Úmysel prosebnej modlitby nie je meniť zámer Boha a jeho rozhodnutie. Je to skôr akási pedagogická metóda, ktorú Boh zvolil, aby sme sa zmenili my sami. Tým, že prosíme, uvedomujeme si najlepším spôsobom, že Boha potrebujeme, že všetko od jeho pomoci závisí, stávame sa pokorní, a teda pripravení na to, aby Boží dar nebol nadarmo. Sv. Augustín píše: «Tým chcel Boh vycvičiť našu túžbu, aby sme mohli prijať to, čo už on sám sa chystal nám dať... Boh chce dať, ale dáva iba tomu, kto prosí, aby sa nestalo, že by dal tomu, kto by o to nestál. Nie je to teda preto, že by bolo treba ho prebudiť našimi žiadosťami... On nespí, daj si však pozor, aby nespala tvoja viera.»
Táto odpoveď teda ukazuje pedagogický zmysel prosebných modlitieb v živote kresťana. Je tu akási podobnosť s výchovou detí v rodine. I tie sa musia naučiť požiadať o to, čo rodičia dávajú a už chcú dať.
Turzovka, 20.2.2017