Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Obdobie po Tridentskom koncile sa často posudzuje veľmi jednostranne a negatívne.

Príliš sa zdôrazňuje vieroučný boj s protestantizmom, ktorý sa prostredníctvom mocipánov jednej i druhej strany premenil na krvavé vojny, a zabúda sa na vnútornú obnovu Cirkvi, ktorá bola najcennejším ovocím Tridentského koncilu. To bola tá pravá reformácia, do ktorej sa zapojili najlepší synovia a dcéry vtedajšej Cirkvi. A medzi nimi zaujíma čestné miesto sv. Vincent de Paul.

Sv. Vincent de Paul (písané aj Depaul) pochádzal z chudobnej vidieckej rodiny. Narodil sa 24. apríla 1581 v obci Pouy pri meste Dax v juhozápadnom Francúzsku.

Vincent bol nadaný a bystrý, ale spočiatku nemohol myslieť na štúdium, lebo musel pomáhať rodine. Až ako štrnásťročný začal študovať vo františkánskom kolégiu v meste Dax. Chcel byť kňazom. Koncom roku 1596 prijal tonzúru a nižšie svätenia. Za istý čas býval v rodnom Pouy u sudcu, ktorý obdivoval schopného mládenca a zveril mu výchovu svojich synov.

Roku 1597 Vincent začal študovať teológiu na univerzite v meste Toulouse a 23. sept. 1600 bol vysvätený za kňaza. Mal vtedy 19 a pol roka. Krátke štúdium teológie a veľmi mladý vek pri kňazskej vysviacke sa síce protivili reformným uzneseniam Tridentského koncilu, ale v tom čase sa vo Francúzsku koncilové dekréty ešte len začínali prebíjať do života. Sám Vincent s niektorými inými sa neskôr musel pričiniť o to, aby sa koncilová reforma uplatnila v plnej sile.

Po kňazskej vysviacke Vincent pokračoval v teologickom štúdiu, ktoré ukončil v októbri 1604 dosiahnutím akademického stupňa bakalára. K štúdiu sa vrátil i neskôr v Ríme a v Paríži, kde roku 1623 dosiahol licenciát z cirkevného práva.

Medzitým však musel poznať rozličné životné situácie a prekonať vážne skúšky, v ktorých sa stvárňovalo jeho životné dielo.

V júli 1605 sa Vincent pri jednej ceste po mori pravdepodobne dostal do rúk mohamedánskych pirátov a ako zajatec-otrok strávil dva roky v Tunise. Na slobodu sa dostal dobrodružným útekom spolu s odpadnutým kňazom, ktorého obrátil. Pre niektoré historické nejasnosti istí kritici popierajú Vincentov pobyt v tuniskom zajatí. Odborníkom sa zatiaľ nepodarilo jednoznačne vyriešiť túto otázku.

Isté je, že od roku 1608 bol Vincent v Paríži, kde sa začala hlavná etapa jeho života. Významnú úlohu v nej zohrali cirkevnej obnove oddaní duchovní, s ktorými sa Vincent spriatelil a spolupracoval. Jedným z nich bol kardinál Bérulle. Na jeho podnet Vincent prevzal vedenie vidieckej farností Clichy pri Paríži, kde mal možnosť hlbšie poznať problémy dušpastierskej služby na francúzskom vidieku. Vincent si obľúbil drsných vidiečanov a oni jeho. Za krátky čas sa táto farnosť veľmi zmenila.

Ale Vincent neostal v Clichy dlho. Už po roku mu kardinál Bérulle naliehavo odporúčal, aby prevzal miesto duchovného vo vplyvnej rodine generála Gondiho. Mal byť vychovávateľom jeho syna, duchovným celej rodiny a kaplánom sedliakov, ktorí bývali a pracovali na rozsiahlych pozemkoch gondiovskej rodiny. Vincent iba nerád prijal službu v bohatej rodine, no po jej prevzatí sa usiloval využiť všetky možnosti, aby viedol k dobru malých i veľkých tohto sveta. Jeho najväčšou láskou ostali však chudobní, ktorým pomáhal nielen v duchovnej, ale aj v hmotnej biede.

Osobitná príležitosť na to sa mu naskytla, keď sa roku 1617 stal na pol roka farárom v Chátillon-les-Dombes. Bol tam asi mesiac, keď medzi jeho farníkmi ochorela celá jedna chudobná rodina a ostala bez akejkoľvek pomoci. Vincent vyzval farníkov, aby pomohli, ako môžu. Tí tak veľkodušne odpovedali na výzvu, že chorú rodinu doslovne zasypali darmi. Vincent sa potešil, ale videl, že to je iba krátkodobé riešenie: dnes majú tí chudáci viac, ako môžu spotrebovať, ale o niekoľko dní budú v takej istej biede ako predtým. Vtedy sa v ňom zrodila myšlienka charitatívneho bratstva, ktoré by sa plánovite staralo o chudobných vo farností. Pre túto ideu, schválil mu ju lyonský arcibiskup, Vincent získal viaceré ženy, ktoré sa nazývali "služobníčky chudobných".

V tom istom roku 1617 mal Vincent prvé ľudové misie v obci Folleville. Kázal s takým úspechom, že kňazi z okolia nestačili spovedať všetkých kajúcnikov. Tiež v tom roku urobil sľub, že zasvätí život chudobným.

Z Chátillon-les-Dombes sa Vincent de Paul znova vrátil k rodine Gondi, ale bez vychovávateľského záväzku. Bol iba duchovným rodiny a kaplánom sedliakov na gondiovských majetkoch. Pritom pokračoval v organizovaní charitatívnych bratstiev po dedinách. Neskôr (r. 1629) sa mu podarilo založiť takéto bratstvá priamo v Paríži, kde sa ich členkami stali dámy z popredných rodín. Nazývali sa Dames de la Charité (Panie kresťanskej lásky). Dámy sa pretekali v horlivosti a urobili cenné služby opusteným deťom, väzňom a hladujúcemu obyvateľstvu, ktoré trpelo vojnami. Charitatívne bratstvá sa rozšírili po Francúzsku, ba ešte za Vincentovho života aj za hranice a dodnes jestvujú v rozličnej podobe po celom svete.

Vincenta de Paul netrápila však iba hmotná bieda ľudí. Videl, že ich duševná bieda je ešte väčšia. Preto sa im usiloval pomáhať všetkými prostriedkami, ktoré ako kňaz mal: vyučovaním, kázňami, udeľovaním sviatostí, modlitbou a príkladným životom. Videl však, že sám nemôže stačiť na nezmerné pastoračné úlohy. Potreboval spolupracovníkov kňazov, a to dobrých kňazov, akých si želal Tridentský koncil, ale akých bolo málo.

Podarilo sa mu získať niekoľko horlivých kňazov, s ktorými sa roku 1618 začal venovať ľudovým misiám. Misionári išli zaradom od dediny k dedine a mali veľký úspech. To pohlo rodinu Gondi k tomu, že venovala týmto kňazom pevnú peňažitú základinu a parížsky arcibiskup im daroval kolégium Collége des Bons En-fants. Takto vznikla "Misijná kongregácia", ktorú 24. apr. 1626 schválil parížsky arcibiskup, o rok neskôr francúzsky kráľ a roku 1632 pápež Urban VIII. Vtedy už bola mladá kongregácia v novom sídle, a to v prioráte sv. Lazára, ktorý venovali Vincentovi a jeho kňazom rehoľníci sv. Viktora.

Priorát sv. Lazára sa stal jedným z najaktívnejších stredísk duchovnej obnovy vo Francúzsku a dal aj meno členom novej kongregácie - lazaristi. Lazaristi žili podobne ako apoštolsky činné kňazské rehole, ale bez rehoľných sľubov. Ich trvalou úlohou boli a ostali ľudové misie. No ešte za života Vincenta de Paul prevzali aj ďalšie úlohy: zámorské misie, duchovné cvičenia, vedenie kňazských seminárov, duchovnú službu väzňov...

Vincentovi veľmi ležala na srdci výchova dobrých kňazov; nielen tých, čo by sa s ním združili v Misijnej kongregácii, ale podľa možnosti všetkých kňazov, tak ako si to želal Tridentský koncil. Začal roku 1628 s duchovnými cvičeniami pre tých, čo sa pripravovali na kňazskú vysviacku. Keď parížsky arcibiskup videl dobré výsledky týchto duchovných cvičení, nariadil, aby všetci kandidáti kňazstva prežili 15 dní v komunite Vincenta de Paul. Neskôr si v prioráte sv. Lazára mohli robiť duchovné cvičenia všetci kňazi a klerici, ktorí o ne prejavili záujem.

Na lepšie zachovanie ovocia duchovných cvičení sa od roku 1633 usporadúvali každý utorok osobitné konferencie, na ktorých sa s veľkým záujmom a úžitkom zúčastňovali duchovní z Paríža a okolia. Ešte za Vincentovho života dosiahol ich počet 250. Vyše dvadsiati z nich sa stali biskupmi.

Od roku 1636 sa začala Vincentova kongregácia zaoberať výchovou mladších záujemcov o kňazstvo (tzv. „malí seminaristi") a od roku 1641 prevzala vedenie viacerých kňazských seminárov.

Vincentova účasť na reforme duchovenstva dosiahla nové možnosti, keď ho kráľovná Anna roku 1643 povolala do tzv. Rady svedomia (Conseil de Conscience). Medzi hlavné úlohy tejto rady bolo vyberanie nových biskupov a udeľovanie istých benefícií. Predsedom rady bol mocný štátny kancelár kardinál Mazarin. Keďže Mazarin bol viac politikom ako cirkevným hodnostárom, viedli ho po rozhodovaní o biskupských kandidátoch často viac politické ako cirkevné záujmy. Vincent zasa mal na zreteli predovšetkým duševné dobro veriacich, preto nevyhnutne prišlo k zrážke medzi kardinálom a Vincentom. Mazarin začal postupovať svojvoľne bez ohľadu na mienku ostatných členov rady. Vincent požiadal kráľovnú, aby odvolala Mazarina z jeho vplyvnej funkcie. Tomu sa však podarilo udržať. No zato z Rady svedomia musel odísť Vincent.

Vincent de Paul vykonal veľa aj pri obrane čistoty viery. Za jeho života nehrozilo Cirkvi nebezpečenstvo len od heretikov, ktorí odmietali cirkevnú náuku, ale aj od cirkevných reformátorov, ktorí zachádzali do krajnosti. Vo Francúzsku to boli stúpenci Kornela Jansena, nazývaní jansenisti. Ich pesimistická náuka o milosti, blízka kalvinizmu, a ich prehnane prísna morálka sa protivili duchu a neraz aj litere evanjelia. Vincent de Paul sa naplno zapojil do kampane proti jansenizmu a v spolupráci s inými dosiahol v Ríme jeho odsúdenie pápežmi Inocentom X. (r. 1653) a Alexandrom VII. (r. 1656).

Ako vidieť, Vincent de Paul účinne zasahoval do obnovy mnohých oblastí vtedajšieho cirkevného a spoločenského života. No nepochybne najväčšmi poznačila jeho život a dielo obetavá dobročinnosť, čiže praktická kresťanská láska. Po celý život ju uskutočňoval on sám a v mnohonásobnom rozsahu ju uskutočňovali a uskutočňujú ním založené inštitúcie. Azda najvýznamnejšou z nich je rehoľná spoločnosť Dcér kresťanskej lásky (Filles de la Charité), ktorú založil spolu so svätou Lujzou de Marillac roku 1633. Dcéry kresťanskej lásky nadväzovali na charitatívny program Paní kresťanskej lásky, o ktorých sme už hovorili, lenže v širšom meradle. Starali sa o chudobných, chorých a starých, o nájdené detí, siroty, väzňov a ranených na bojiskách. Neskôr pristúpili aj školy a výchova dievčat.

Verný duchu evanjelia Vincent de Paul chcel, aby kresťanská láska neostala iba pri pekných slovách a túžbach, ale aby sa prejavovala v praktických skutkoch. Preto hovorieval: „Milujme Boha, ale tak, aby to pocítili aj naše ruky a pot našej tváre."

Napriek ustavičnému telesnému a duševnému vypätiu sa Vincent de Paul dožil pomerne vysokého veku 79 rokov. Zomrel 27. septembra 1660. Vtedy už jeho duchovní synovia a dcéry pracovali vo všetkých častiach Francúzska a v mnohých iných krajinách.

Hrdinský život a významné dielo ľudového misionára, reformátora a pomocníka biednych dosiahli čoskoro oficiálne uznanie Cirkvi. Pápež Benedikt XIII. vyhlásil roku 1729 Vincenta de Paul za blahoslaveného a pápež Klement XII. o osem rokov neskôr za svätého. Napokon na žiadosť mnohých biskupov pápež Lev XIII. vyhlásil roku 1885 sv. Vincenta de Paul za patróna všetkých charitatívnych diel.

Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991.

 




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2017.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.